Sme v demokracii skutočne slobodní? - Andrea Balážová

      V súčasnosti často krát zaznieva názor, podľa ktorého je demokracia vnímaná viac či menej v negatívnom svetle. Legitimita tohto presvedčenia  sa ukazuje, ak zvážime základné princípy demokracie a ich praktické uplatnenie. V 90.rokoch 20.st. bola demokracia skloňovaná predovšetkým s pojmom slobody ako jedného z jej základných pilierov. Demokracia  signalizovala  vzostup kvalitatívne lepších podmienok života, ktoré sa mali prejaviť nielen pri hodnotení verejnej sféry  indivídua,  úzko prepojenej s garanciou určitých práv a slobôd, ale aj v jeho súkromnej rovine. Pri analýze tak systémovo rozporuplného fenoménu, akým je demokracia, však vyvstáva otázka, či je sloboda, v rámci jej systému,  iba prázdnou abstrakciou zaobalenou do vznešeného pozlátka egality zmierňujúceho nátlak  majoritnej spoločnosti, alebo každodennou realitou? Ak hovoríme o demokracii, máme na mysli taký systém vládnutia, ktorý je založený na  idey slobody, rovnosti a všeobecnej participácie občanov na moci s dodatkom, priorizovania väčšiny na úkor menšiny.   Demokracia chce ochraňovať práva jednotlivca, poskytovať mu  taký priestor angažovania, v ktorom môže naplno rozvíjať svoj potenciál a slobodne diskutovať o neduhoch  veci verejnej. Situuje  jednotlivca do pozície spoločenského aktéra, kritického občana  prejavujúceho  svoju autonómiu a záujmy, ktoré rešpektuje iba do tej  miery,  do akej  sú v súlade s väčšinou spoločnosti. V demokratickom režime sú si všetci rovní pred zákonom bez toho, aby sa spoločnosť selektovala   na tých, ktorí si vo svojej zvrchovanosti uzurpovali právo byť  ,, nadˮ   týmto zákonom.  Demokracia falzifikuje seba samú, ak prezentuje napĺňanie  úzko vyprofilovaných cieľov hŕstky jedincov, skrývajúcimi sa  za vábivou maskou verejného záujmu.  Existuje však rozdiel medzi demokraciou ako ideálom a praxou demokracie.  Aká je demokracia v praxi? Demokracia v praxi na jednej strane obhajuje slobodu jednotlivca, no na druhej strane, už zo svojej ideovej podstaty, túto slobodu spochybňuje. Príkladne to vyjadril  I. Kant, jeden z najvplyvnejších politických filozof 19.st, vo svojom diele K večnému mieru. Demokracia  ,,zakladá výkonnú moc, kde rozhodujú všetci o jednom a v každom prípade aj proti jednému, ktorý teda nie je  s nimi zajedno, teda všetci, ktorí predsa len nie sú všetci; čím všeobecná vôľa protirečí sebe samej a slobode ˮ ( Kant, 1996,s.19). Podľa Kanta je fundamentálnym problémom  demokracie jej despotický  charakter. Ak v demokracii absentuje princíp zodpovednosti vedený ideou zabezpečenia blaha občanov, zo strany jej vedúcich predstaviteľov, degraduje  do politického  boja o moc.

          Výsledok? Paretova teória elít, ktorej priamym dôsledkom je fakt, že to nie je demokracia, ktorá slúži ľudu, ale je to ľud slúžiaci demokracii. Vyvstáva tu provokatívna otázka, čie záujmy si teda demokracia predsavzala ochraňovať?  Odpoveď je triviálna: všetkých a zároveň nikoho.  Demokracia atomizuje spoločnosť tým, že ,, zaručuje systém vlády podľa priania a plánov väčšiny. Avšak nemôže zabrániť väčšinám, aby nepadli za obeť chybným ideám a aby neprijímali nevhodné programy, ktorým sa nielen nepodarí uskutočniť zamýšľané ciele, ale ktoré končia katastrofou ˮ ( Mises, 2006.s.173).   Preto nie je prekvapujúcim jav apatickej spoločnosti, v ktorej subjekt zohráva úlohu, v duchu gender neutrality, anonymného ona ponechaného pri riešení svojich problémov na autoritu vlastnej osoby. Aby sme však  nereflektovali demokraciu neobjektívne, musíme jej priznať určité pozitíva. Demokracia si želá riešiť  nespokojnosť svojich občanov tak, že im umožňuje vysloviť nesúhlas, a to buď  v podobe volebného práva, vtedy hovoríme o nepriamej demokracii, alebo prostredníctvom referenda spájaného s priamou demokraciou. Idea nepriamej demokracie má šľachetný zámer. Ponúka totiž spoločnosti možnosť zvoliť si prostredníctvom volieb tých politických reprezentantov, ktorí podľa jej názorov budú najlepšie zaisťovať prosperitu.  Patologické konsekvencie nepriamej demokracie však spočívajú v podceňovaní samotných volieb, ktoré môže byť štátnymi predstaviteľmi zneužité na získanie vládnej moci, kedy vzniká tendencia abstrahovať nielen od volebného programu. Výsledný efekt je ten, že má občan skôr pocit bezmocného  konzumenta nakupujúceho na ,, voľnom trhuˮ politiky, ktorý nemá žiaden vplyv na fungovanie demokracie, ako jej plnohodnotného člena. Obráťme pozornosť na priamu demokraciu. Využime metódu referenda a aplikujme hlasovanie na všetky sféry našej pôsobnosti. Napokon, prečo nie?  Na každú dilemu jestvuje riešenie a demokracia sa ho usiluje nájsť. Dá sa však o pravde hlasovať?  Priama demokracia relativizuje veci tým, že deklaruje hlasovanie ako podkladovú alternatívu. Je síce prostriedkom, ale nie účelom.   

            Z globálneho hľadiska sa z demokracie stala nová modla západu, ktorá postmoderného človeka sprevádza vernejšie ako Vergílius Danteho v pekle. Demokracia je celkom uspokojivým modelom štátneho zriadenia  v tom, že hľadá konsenzus názorov v tak heterogénnom  diskurze, akým je societa.  Systémová chyba  demokracie sa  ale  ukazuje  v oslabení základu jej budovania, totiž  slobody jednotlivca a rozhodnutie  zmeniť ju je na zvážení každého človeka.

[ 1]  KANT, I.: K večnému mieru. Bratislava, 1996. 

[ 2] Mises, L.: Liberalizmus. Praha: OIKOYMENH, 2001.

Autor/Autorka: Andrea Balážová - študentka magisterského štúdia katedry filozofie a aplikovanej filozofie UCM v Trnave. 

Komentáre