Problém dopingu ako problém moci?

                                                                   „Ak chcel pretekár dosiahnuť čo najlepší výsledok, musel zákonite užívať viacej podporných prostriedkov než jeho súper.“

Článok o diéte gréckych atlétov

 Aký je dôvod užitia zakázanej látky? Každý človek túži byť lepší ako ostatní vo svojom obore. Každý túži vystúpiť z davu priemerných na výslnie reflektorov. Častokrát za cenu straty dôstojnosti pred sebou samým, či dokonca pred svojimi blízkymi. Riskuje tým nie len stratu dôstojnosti, ale aj zákaz vykonávať činnosť. Ak sa však človek stane najlepším, dosiahne tým rešpekt, uznanie, slávu od spoločenstva ľudí. Toto uznanie mu dáva to, čo je najsilnejším lákadlom stať sa najlepším. Je to moc. Moc nad ľuďmi.

Ako doping sa v športe označuje používanie látok a metód uvedených v Zozname zakázaných látok a metód, ktorý každoročne vydáva Svetová antidopingová agentúra (WADA). Cieľom užitia takejto látky je bezprostredné zvýšenie výkonu alebo urýchlenie regenerácie pri tréningu. Patrí sem užitie látok ako sú: stimulancia, narkotiká, anabolické steroidy, látky s antiestrogénovou aktivitou, diuretika, peptidy a glikoproteinové hormony, ale aj metódy ako sú krvný doping, či rôzne farmakologické, chemické a fyzikálne manipulácie (http://www.ssnkf.sk/).

Prvá antidopingová skúška prebehla pred vyše než 3600 rokmi. Konkrétnejšie na Olympijských hrách v Thébach a test prebiehal formou dýchnutia na rozhodcu, či z daného účastníka cítiť alkohol, ktorý bol počas hier prísne zakázaný. Už v tej dobe bola príprava na športovú udalosť na vysokej úrovni. Takmer vždy mali športovci jeden až dvoch osobných trénerov (medzi trénermi bol aj známy matematik Pythagoras). Častejšie sa trénermi stávali lekári, ktorí mali dobrú predstavu o fungovaní tela. Do prípravy patrilo aj užívanie rôznych prípravkov, napríklad odvar z prasličky, ktorého úlohou bolo znížiť prekrvenie sleziny (http://www.mytreneek.cz/).

Zamerajme sa práve na moc, ktorá vzniká z vôle. Práve vôľa k moci je nástrojom dopingu. Táto vôľa k moci sa prejavuje ako doping modernej doby. Oprime sa o filozofiu Friedricha Nietzscheho. V modernej dobe dochádza často k tzv. premocňovaniu , teda mať vôľu k stále vyšším a vyšším výkonom, či je to v práci, v športe alebo v súkromnom živote (Černý, D.–Payne, J.–Doležal, A. 2015 s. 118). Avšak, nedá sa tu hovoriť o dopingu ako takom, teda o nejakej konkrétnej zakázanej látke ale skôr by sme mohli povedať o dopingu všeobecne. Zahŕňame sem teda všetky látky, ktoré spôsobujú enhancement človeka, či už v neurofyziológií alebo v bežnom živote. Jednoducho povedané – zovšeobecňujeme a nenarážame na nič konkrétne a sústredíme sa na prečo ma vlastne človek vôľu byť najlepší, bez ohľadu na to, či užíva spoločnosťou zakázané látky alebo povolené. 

Vôľa ako doping?
Ako sme si už načrtli, v modernej dobe často dochádza k premocňovaniu. Toto premocňovanie nám dáva moc, teda silu a sila je charakteristická tým, že sa ukazuje len vtedy ak sa zvyšuje. Autentická existencia človeka sa ukazuje iba v tom momente keď sa zvyšuje jeho sila. Tu sa jedná o akýkoľvek výkon, či už športový, vedecký atď. V súčasnosti padáme do pasce, pretože sa zaujímame iba o pokrok a nie o jeho podstatu. V knihe Dobrý nebo lepší život autori ako príklad uvádzajú topmanažérov (Černý, D.–Payne, J.–Doležal, A. 2015 s. 118). Keď sa stretnú, tak sa jeden pred druhým vychvaľujú akí sú mocní a dôležití. Nepýtajúc sa na nič, čo by im mohlo odkryť niečo, čo by tí druhí mohli považovať za slabosť (Černý, D.–Payne, J.–Doležal, A. 2015 s. 119). Bez prestávky spolu pretekajú medzi sebou aj so sebou samými. Podstatnou je vôľa k moci, resp. vôľa k sile. Hovoríme tu o machinalizácií, teda ľsti, úskoku, podvode. Doping sa teda prejavuje ako machinácia sily, vôle (Černý, D.–Payne, J.–Doležal, A. 2015 s. 119). Hodnota človeka je vystavená prehodnoteniu na základe ako je užitočný, koľko stojí. Autori tiež kritizujú to, že v modernej dobe sa ľuďom zdá všetko ohľadom pokroku normálne. Machinalizácia ľudí manipuluje, ľudia sa stávajú niekým, kým nie sú a do popredia vstupuje snaha stať sa výkonným riaditeľom a pod., pričom ak tento cieľ dosiahnu, prestanú sa zaujímať o podriadených ľudí. Táto hraná strojovosť medziľudských vzťahov iba pre dosiahnutie cieľa ľudí ovláda. Nietzsche zdôrazňuje, že tu chýba dionýzovský faktor (Černý, D.–Payne, J.–Doležal, A. 2015 s. 119). Týmto vedúcim pracovníkom je jednoducho povedané jedno, čo si o nich ľud myslí. Tu spočíva tá arogancia mocných, ktorým vôbec nevadí čo si o nich kto myslí, dôležitá je pre nich iba ich vlastná existencia. Na druhej strane prečo by im aj malo záležať na ľuďoch, na mase? Veď masa je v súčasnosti iba súčet slabých, ktorí reagujú pomaly, nie sú schopní žiadnej akcie, práve naopak, dokážu iba re-akciovať (Nietzsche, 2007, s. 36).

Nietzscheho pojem vôle
Oveľa dôležitejšou otázkou, ktorá nám prichádza na um, sa môže zdať, odkiaľ vlastne táto vôľa v človeku pochádza a aká je jej podstata. Vôľa, teda inými slovami aj ako chcenie, žiadosť, resp. žiadostivosť (Mokrejš, 1993, s. 297). Tieto pojmy sú zahrnuté v ľudskom bytí, sú jeho súčasťou tak ako naše základné potreby jesť, piť, rozmnožovať sa. Vôľa zasahuje do všetkých úrovni bytia, do každej činnosti človeka, dokonca aj vtedy keď človek nerobí nič, aj tu vyniká vôľa nerobiť nič. Táto vôľa sa podľa Nietzscheho rozdeľuje na to, keď sa človek rozhodne pre chcieť nič alebo vôbec nechcieť (Mokrejš, 1993, s. 297). V prvom prípade hovoríme o prejavení vôle na nič, čím si človek volí ničotu. V druhom prípade keď človek vôbec nechce, tak vôľa sa neprejavuje ako činiteľ, ale ide tak povediac, bokom a nevyužíva sa. Skúsme si predstaviť túto vôľu ako energiu, ktorá nás poháňa, ak ju použijeme na chcieť nič, ako keby sme pridávali plyn bez zaradenej rýchlosti, ak sa však, sústredíme na nechcieť vôbec, tak táto vôľa sa neprejavuje v takom množstve aby nás ovládla na činnosť, ktorej nepripisujeme dôležitosť. Rozdeľujeme tu vôľu na silnú a slabú (Mokrejš, 1993, s. 297). Nietzsche si uvedomoval, že vôľa dokáže byť pre človeka nebezpečná v tom prípade, ak ju vynakladá nesprávnym spôsobom, pretože práve my vôľu do všetkého vkladáme, my sa rozhodujeme o udelení stavu dôležitosti a budujeme si pomyselný rebríček dôležitosti. Žiadna iná vec nemá vôľu nás ovládať, iba my máme schopnosť vôľu vkladať do všetkého navôkol nás (Mokrejš, 1993, s. 298). O žiadosti sa dá teda hovoriť aj ako o tlaku alebo o núdzi, a je treba rozlišovať z našej, či už predchádzajúcej alebo súčasnej skúsenosti ako sa od tohto tlaku oprostiť. Tu vzniká spojenie medzi týmto stavom núdze a našim cieľom uspokojiť potrebu. Je vysoko pravdepodobné, že ak sa človek sústredí na predmet jeho túžby a žiadosti, tak je preňho príjemná predstava tohto predmetu, ale už jeho dôležitosť je bezvýznamná. Ak sa človek dostane na koniec cesty a predmet získa, už preňho nemá takú hodnotu, ako keď po ňom túžil. Človek v skutočnosti usiluje o príjemný stav bytosti, ktorý vznikol v nejakom vzťahu s predmetom. Mohli by sme povedať, že toto je stav človeka, ktorý potrebuje tak ako jesť a piť. Jednoducho povedané, chcieť teda znamená činiť pre seba niečo príjemného. Spolu s tým sa vytvára už spomenutý tlak. Ide tu o formu našej túžby, ktorá častokrát znie podobne ako napríklad veľmi to chcem, veľmi to potrebujem (Mokrejš, 1993, s. 299). V tom spočíva omyl a sebaklam, ktorý nás väzní a dokonca nám spôsobuje bolesť. Už len jednoduchá fráza milujem ťa v nás vyvoláva mienku, že zažívame určitý stav núdze, z ktorého sa nevieme sami vyslobodiť, ale máme predstavu, že nám dokáže pomôcť ten, na koho sa odvolávame. Je to viera v tohto jedinca, viera, že iba on dokáže naše túžby utíšiť. Paradoxne táto viera nás naplňuje pocitom nešťastia. V oblasti žiadosti a chcenia by sme mali odlišovať stav cítenia bytosti (ako bol vyššie spomenutý ten príjemný stav, ktorý cítime keď myslíme na vytúženú vec) a stav viery a mienky. V tomto procese môže nastať falošný stav viery a mienky v kontexte s nejakou vecou, o ktorej máme nejaké mienenie, ktoré považujeme za pravdivé aj keď pravdivé byť nemusí. (Mokrejš, 1993, s. 300). S tým môže vznikať aj naše vedenie o dobru a zlu, ktoré tiež nemusí byť pravdivé, nehovoriac o oblasti na čo tu vôbec človek je a aký má cieľ (ak teda nejaký cieľ vôbec má). Tu sa jasne odzrkadľuje fakt, že človek nerozumie sám sebe a nevyzná sa ani vo svojich potrebách. Telo nemá byť nástroj, ktorý na základe potrieb vládne človeku. V takomto prípade sa aj rozum a duch, teda nazvime to vedomie, resp. duša stáva obyčajným nástrojom tela. Vôľa (žiadosť, chcenie), o ktorej je reč, to všetko sú prejavy tela. To, ako to my cítime sú iba vedľajšie cesty na ceste k vôli a potrebám tela. Človek má za úlohu zistiť, že práve toto telo je zdrojom a nástrojom tvorivosti a potrieb. Základnou úlohou by malo byť porozumieť vlastným žiadostiam a chceniu. mienky (Mokrejš, 1993, s. 301). Treba rozoznať to, čo vlastne človek chce, k čomu ho to tiahne od toho čo skutočne požaduje a potrebuje. Tým človek začne rozlišovať sám seba. Začne v ňom prebiehať súboj o nadvládu jeho chcenia a potrieb. Na tento boj je treba sa prizerať a neklásť mu žiadne obmedzenia, nechať vyplávať na povrch všetky pocity a to bez predsudkov. V človeku tým môže vzniknúť chaos, avšak to Nietzsche považuje za kľúčové pre tvorbu sily tvoriť. Iba tak sa človek naučí rozlišovať medzi potrebami a žiadosťami a zistí čo skutočne chce, preto svoje žiadosti a potreby nesmie potláčať, ale nechať ich vyplávať na povrch (Mokrejš, 1993, s. 302).  Až potom sa dokáže zmeniť a uvedomiť si to, čo skutočne chce a potrebuje. Žiadosti a potreby majú byť jeho učiteľmi, ktorých človek potrebuje. Potom by si mal nájsť sám cestu k uspokojeniu. Je však treba dôverovať svojmu telu, svojmu srdcu a svojej duši. V súboji žiadosti a potrieb človek rozpozná svoje sily a uvedomí si čo ho skutočne zaujíma, čo ho napĺňa nadšením a naopak, uvedomí si to, čo v skutočnosti nechce. Vôľa ako princíp sily, ako zdroj a základ človeka vedie človeka. Vôľa ako skutočná moc sa rodí skúsenosťou zo života, rodí sa zo skutočnej lásky zo života, ktorú človek vie nájsť práve v rozlišovaní svojho chcenia a svojich potrieb. Láska k životu dokáže rozlišovať skutočný život a obyčajné prežívanie (Mokrejš, 1993, s. 303). Táto láska nehovorí človeku aby žil za každú cenu, ani aby žil čo najdlhšie, ale aby žil s čo najväčšou radosťou a potešením. Láska k životu plodí chuť a vôľu žiť a život sám sa určuje ako vôľa k moci ako túžba po sile k tvorivosti.

Doping ako zakázaná látka
Súčasťou dopingu sú látky, ktoré dokážu stimulovať mozog. Je teda nanajvýš pravdepodobné, že doping slúži na stimulovanie mozgu športovca, čo ho vedie k vyššej fyzickej aj psychickej výkonnosti. Otázka však znie, či takýto stimulant má byť určený pre všetkých športovcov alebo len pre hŕstku vyvolených? Doping by sme mohli rozdeliť do troch skupín.
1. Zakázaný doping. Sem patrí doping ako ho poznáme. Všetky látky, ktoré sú zakázané, či už ide o anabolické steroidy, stimulancie alebo krvný doping.
2. Povolený doping. Do povoleného dopingu zahŕňame látky, ktoré náš výkon zlepšia a sú legálne. Ide o energetické doplnky, ktoré športovec užíva, či už ide o energetické nápoje alebo žuvačky.
3. Starostlivosť o telo ako doping. Na prvý pohľad sa môže zdať, že táto skupina sem nepatrí, ale tak ako v predchádzajúcich vymenovaniach, aj tu ide o vylepšovanie tela, takže keď to zoberieme z hľadiska vylepšovania, aj toto vylepšovanie je doping, ktorý niektorý jedinci majú prístupní, iní zase nie. Tým vzniká nerovnosť. Nie každý má prístup k dokonalým odborným znalostiam čo je pre jeho telo prospešné a čo nie. Mohli by sme sem zaradiť osobných trénerov, odborníkov na stravu a podobne. Hlavným prostriedkom sú financie, aj preto môže vznikať nerovnosť v prístupnosti pre športovcov. Skúsme sa nad tým zamyslieť na príklade. Športovec ktorý má talent, vlohy na bližšie nešpecifikovaný šport a taký športovec, ktorý má jednoducho peniaze na zaplatenie trénerov a poradcov aj keď je bez talentu môže byť vo výhode. 
Na problém dopingu sa môžeme pozrieť z dvoch uhlov. Prvý pohľad je z pohľadu organizácie, ktorá udáva, ktoré látky by mali byť zakázané. Táto organizácia vidí, ako sa ju športovec snaží podviesť a tým podviesť aj ostatných znevýhodnených športovcov. Preto udeľuje tresty a obmedzenia.
Druhým pohľadom je pohľad športovca. V súčasnosti častokrát vidíme ako sú niektoré športové disciplíny náročnejšie a náročnejšie. Napríklad cyklistika. Veľké množstvo ľudí, ktorí sa jej zúčastnili tvrdia, že dokončiť preteky tak, aby boli úspešní, je proti ľudským prirodzeným silám. Tu sa prejavuje vôľa zvíťaziť za každú cenu. Doping tu nastupuje ako pomocná ruka v boji proti týmto náročným športovým disciplínam. 
Vidíme dve východiska z tejto situácie. Je to jednoduché buď – alebo. Buď bude doping aj naďalej zakázaný pre všetkých bez výnimiek. To znamená, že športová disciplinárna komisia bude aj naďalej udeľovať tvrdé tresty. Alebo doping bude povolený pre všetkých, ktorí oň budú mať záujem. Toto tvrdenie sa môže zdať jemne povedané, pritiahnuté za vlasy, ale ak by sme sa zamysleli nebolo by to nič v modernej dobe nezvyčajne. Totiž, ľudia prahnú po zábave. Každý človek ak je chvíľu v kľude začne sa nudiť a vymýšľať ako svoje bytie obohatiť činnosťou. Príkladom sú nezmyselné býčie zápasy alebo psie preteky, či dokonca súboje robotov. Aká je tu hranica? Myslím, že by sme sa príliš nezapodievali tým, keby doping sprístupnia ako legálnu látku. Vznikol by tým nový trend. Nazvime to súťaž bohov. Človek by bol natoľko nad svojimi skutočnými schopnosťami, až by sa zabudlo na šport ako taký. Ľudí by bavilo sledovať športovcov s tzv. „nadpozemskými schopnosťami“. Otázkou je, keď sa obzrieme na vývoj športu, tak zistíme, že v skutočnosti športovci už aj bez dopingu podávajú neuveriteľné výkony a rekordy.
Oboje z týchto dvoch variant je v konečnom dôsledku nepodstatné. Doping môže byť prejavom náruživosti, oddanosti niečomu, čomu sme zasvätili celý svoj život. Dôležitejšie než problém dopingu je, nezbaviť šport tejto náruživosti, inak by sa stal iba číslom, líniou, zákonom a nezmyslom. Stal by sa z neho paradox.

Zdroje:
1. MOKREJŠ, A.: Odvaha vidět. Praha: H&H, 1993. s. 366. ISBN. 80-85787-46-6.
2. ČERNÝ, D.-PAYNE, J.-DOLEŽAL, A.: Dobrý nebo lepší život?. Praha: AV ČR, 2015. s. 204. ISBN 9788087439180.
3. NIETZSCHE F.: Tak vravel Zarathustra. Bratislava: IRIS, 2002. s. 236. ISBN. 8089018289
4. NIETZSCHE, F. 2007. Genealogie morálky. Praha : Aurora, 2007, 148 s. ISBN 80-7299-048-9.
4. http://www.mytreneek.cz/
5. http://www.ssnkf.sk/

Autor: Bc. Vladimír Turaz
Študent filozofie a aplikovanej filozofie UCM v Trnave.

Komentáre