Kozmopolitizmus: ideál alebo realita?

    V súčasnosti sme konfrontovaní mnohými problémami, ktoré si vyžadujú hľadať riešenia nielen na národnej, ale nadnárodnej úrovni.  Moderná, globalizovaná spoločnosť, vybudovaná na idey plurality, čoraz častejšie prekračuje hranice národnej homogenity pri reflektovaní  týchto problémov. Situácia, v ktorej sme sa v 21.storočí ocitli otvorila otázku medzinárodného   interpretovania a profilácie  noriem a inštitúcií, ktoré by zabezpečovali rešpektovanie určitých práv a slobôd bez ohľadu na národnosť, rasu či pohlavie ich nositeľa. Všeobecná rovnosť definujúca ideovú podstatu  občianskej kultúry nie je iba trendom posledných desaťročí, ale dlhodobým procesom simultánne  pôsobiacim s ideou kozmopolitizmu. Mnohí sociológovia sa dnes  zhodujú, ako napr. U. Beck či  A. Giddens,  že postupná integrácia  sveta  vyúsťujúca do idey svetoobčianstva, ktorú kozmopolitizmus zdôrazňuje, na jednej strane minimalizuje hranice národnostných celkov,  no na druhej strane odkrýva riziká,  ktoré kozmopolitizmus zo sebou prináša. Je to však skutočne tak?
    Kozmopolitizmus je ,,kolektívnou snahou vybudovať spoločnosť založenú na požiadavke  univerzalizmu. Jej základným postulátom je, že ľudský druh môže byť pochopený len vtedy, ak je chápaný ako jedinečný subjekt, u ktorého sú uznané a rešpektované všetky formy rozdielnosti, ktoré sú však pojmovo chápané ako interné k bytostnej jednote všetkých ľudíˮ ( [ 1], 16). Kozmopolitizmus je založený na predstave, podľa ktorej je možné interpretovať ľudstvo na transkultúrnej platforme. To znamená, že kozmopolitizmus nediferencuje svet  na ,,myˮ a ,,oniˮ, pričom jeho ambíciou je paušalizovať či dokonca bagatelizovať národné povedomie.   Práve naopak, legitimizuje právo na uznanie ,,vlastnej identity poukazom na špecifické prvky, ktoré túto identitu nielenže odlišujú od zvyšku sveta, ale tiež  spájajú s inými kultúramiˮ ( [1], 115).  Kozmopolitizmus sa usiluje vytvoriť akúsi ,,svetoobecˮ fungujúcu na princípe všeobecnej rovnosti a tolerancie prejavujúcej sa na každom stupni kultúrnej rozmanitosti. Ašpirácie kozmopolitizmu totiž smerujú k tvorbe takej spoločnosti, ktorá by nebola definovaná na základe sociálnych nerovností a relativizmu práv, ale  globálnej spravodlivosti.  Samozrejme, predstava  ideálneho, nadnárodného,  spoločenského zriadenia zabezpečujúceho pre každého svetoobčana to, čo H. Arendtová nazvala ,,právo mať právoˮ ( right have to right) vyvoláva niekoľko empirických námietok. Jednou z nich je,  ako máme poistiť fungovanie princípov spravodlivosti a rovnosti na medzinárodnej úrovni, ak sme často krát svedkami toho, ako ,,vypovedajú službuˮ aj na národnej rovine? Kozmopolitizmus predpokladá reformu  prístupov k týmto legitimačným štátnym prvkom tak, aby nedochádzalo k situáciám ich zanedbania alebo systematického porušenia.
    Ďalšou otázkou je, či je vôbec realizovateľné stanovisko pokúšajúce sa o rovnomernú distribúciu ekonomických zdrojov, ak zohľadníme súčasnú geopolitickú situáciu a asymetriu politických síl?  Ak zovšeobecníme doposiaľ povedané znamená to, že kozmopolitizmus do určitej miery eliminuje suverenitu štátu?  Odpoveď na uvedenú otázku nie je takou jednoduchou, akou by sa na prvý pohľad mohla zdať. Niektorí skeptici kozmopolitizmu poukazujú na to, že ,,éra národného štátu je preč a z národov sa stali iba fikcieˮ( [2], 19). Iní zvyknú presadzovať názor, podľa ktorého akákoľvek snaha o budovanie nadnárodného štátu musí byť založená na dvoch podmienkach. Po prvé, musí rešpektovať ľudské práva a  po druhé, nemôže zasahovať do rozhodnutí štátu. Z hľadiska suverenitu štátu sa však predsa len pripúšťa možnosť, kedy je možné túto suverenitu subsumovať, a to v prípade porušenia ľudských práv svetoobčana.  Kozmopolitizmus nemožno považovať za úplnú negáciu suverenity štátu. Ide o to, že ju interpretuje z odlišnej perspektívy. Aby sme však kozmopolitizmus neskúmali iba v rámci teoretických úvah a dodali mu nádych akýchsi reálnejších kontúr, je dôležité upozorniť na projekt Európskej únie, ktorý možno považovať za relatívne úspešný model kozmopolitného  spoločenského usporiadania.
Hoci kozmopolitizmus nie je vo filozofickej tradícií  novátorským konceptom, zdá sa, že  jeho ideová evolúcia ešte nezavŕšila svoj koniec. Mnohí kritici nahliadajú na kozmopolitizmus negatívne, pretože v jeho úzadí vidia snahu o postupnú ,,westernizáciuˮ sveta. Naopak, pre niektorých je kozmopolitizmus uspokojivým riešením mnohých problémov považujúc ho za formu antidiskriminačnej politiky. Pochopiteľne, prínosy kozmopolitizmu  môžu byť viditeľné najmä tam, kde dochádza k  zanedbávaniu práv menšinových skupín spoločnosti, či už ich interpretujeme v kontexte národných, etnických,  alebo náboženských  hľadísk. Kozmopolitizmus legitimizuje právo na uznanie a rešpektovanie inakosti každého človeka,  vykoreneného z vlastných kultúrnych a prirodzených väzieb. To sa najvehementnejšie ukazuje v prípade  sociálneho vylúčenia niektorých členov spoločnosti, v rámci ktorého subjekt nemôže zaujať apatický a nevšímavý  postoj vedený zásadou ,,mňa sa to netýkaˮ.  Napriek tomu, že budúcnosť kozmopolitizmu je vpísaná, s miernou dávkou irónie, do ,,inteligibilného nebaˮ  politických hodnôt, s istotou možno tvrdiť, že sa s jeho konsekvenciami stretávame už dnes.




[1] FINE, R.: Kosmopolitismus. Praha: Filosofia, 2011.
[2] GIDDENS, A.: Unikajíci svět. Praha: SLON, 2000.

Autorka: Andrea Balážová 
Študentka katedry filozofie a aplikovanej filozofie FF UCM v Trnave

Komentáre